TOR DES GÉANTS9-18.9.2022 Hory, dobrodružstvo, vytrvalosť, pokora a láska Legendárny mega ultra pretek okolo údolia Aosta (sever Talianska) s dĺžkou cca 350 km a prevýšením cca 30000 m so štartom a cieľom v mestečku Courmayeur na južnej strane Mont Blanku....
viacTOR DES GÉANTS
Hory, dobrodružstvo, vytrvalosť, pokora a láska
Legendárny mega ultra pretek okolo údolia Aosta (sever Talianska) s dĺžkou cca 350 km a prevýšením cca 30000 m so štartom a cieľom v mestečku Courmayeur na južnej strane Mont Blanku.
Na trati je rozmiestnených 43 občerstvovačiek a 6 základní (life bases), ktoré ponúkajú väčší sortiment jedla a pretekári si tam môžu dať sprchu či prespať.Pre obťažnosť veľmi veľa pretekárov preteky nedokončí. Úspešnosť sa pohybuje na úrovni okolo 60 %. https://torxtrail.com
Keď som si toto prečítal, cítil som vzrušenie, veľký rešpekt a túžbu vyskúšať to. Získať slot nebolo jednoduché a ďakujem Radovi Harachovi, že v mene Slovak Ultra Trail pre mňa vybavil štartovný slot mimo lotérie.
Z pohľadu tréningu som mal veľmi úspešný rok, absolvoval som niekoľko 100 km pretekov, viackrát som strávil dlhší čas v Alpách a aj keď ma počas roka trápilo niekoľko bežeckých zranení, posledné týždne pred pretekom som sa cítil zdravý.
V piatok 9. 9. 2022 sme spolu s Marekom, Soňou a Monikou vyrazili smer Taliansky Courmayer. V sobotu klasika – ranný rozklus, trochu vyčumovania po outdoorových obchodoch, nabitie sa atmosférou, prezentácia, balenie vecí do dropbagu, spoločná pizza a večerný breefing. Cítil som sa unavený, aj keď som nič nerobil. Telo tušilo, čo sa na neho chystá.
1.úsek, Courmayeur 0.km (Neď 10:00/00:00) – Valgrisenche 54.km (Neď 19:06/09:06)
Nedeľa ráno o 10:00 dobrodružstvo začína. Odštartoval som v prvej vlne, kde som sa dostal vďaka ITRA Performance Indexu. Marek štartoval v druhej vlne o 12:00. Je to starý TOR harcovník, keďže štartuje už druhýkrát. Atmosféra je neskutočná, zloženie ľudí menej atletické ako na klasických stovkách, zato pribudlo veľa vyšľachovaných opálených horských týpkov.
Snažil som sa zaradiť do davu a nezavadzať. Hneď v úvode dostávam upozornenie od Raphaela, komunikatívneho Francúza žijúceho v Prahe a pretekajúceho za Česko, že sa treba brzdiť a pretekať sa začína až v Donnase (156. km). Vraj väčšina ľudí, čo idú okolo nás a majú štartové číslo nad 200, to nedokončia, lebo idú príliš rýchlo.
Zrazu strašná rana do hlavy, takmer som padol, ľudia okolo nechápali. Aj keď som bol vo vláčiku, ako jediný som si nevšimol strom ponad chodník a dal som plný zásah. Krv z plešiny, biela šiltovka začervenala. Po chvíli som to vytesnil a šiel ďalej.
Atmosféra bola brutálna, všade kravské zvonce a povzbudzovanie „ale-ale-ale".
Nasledovalo množstvo kopcov a sediel a kopcov a sediel. Stále som sa šetril, kochal a pozoroval ako bažant ostatných. Šiel som v komfortnej zóne, ale neflákal sa. Večer pribieham na prvý life base, kde sa stretám so Soňou a Monikou. Dal som sprchu, vymenil oblečenie a najedol sa.
Podľa Soni vyzerám dosť zle, som prepadnutý. Cítim sa podobne, dosť unavený. Zjavne málo pijem, čúral som len jedenkrát. Napriek tomu chcem ísť podľa plánu a pokračovať bez spánku ďalej.
2.úsek, Valgrisenche 54.km (Neď 20:00/10:00) – Cogne 110.km (Pon 10:08/24:08)
Čakali ma tri stúpania, každé viac ako 1500 m výškových a vo veľkej nadmorskej výške. Posledné siaha do úctyhodných 3300 m.
Hneď v úvode ma záhadne rozbolelo koleno alebo skôr úpon kvadricepsu pri kolene. Bolelo to pri väčších krokoch, a to v stúpaniach aj klesaniach. Na rovine to bolo relatívne OK. Začal som byť znepokojený, ohyb kolena som kompenzoval vykrúcaním bedier. Nechápem to, nikdy ma táto časť nohy nebolela, prečo práve teraz nové zranenie?
Po druhom stúpaní veľká kríza, už niekoľko hodín mi nechutilo jesť, bola to len otázka času, kedy ma to rozloží. Začal som byť predbiehaný. Rozrobil som aspoň EDGAR a po troškách s nechuťou odsrkával. Našťastie problém s kolenom záhadne zmizol. Že by klasická stovková fantómová bolesť?
V druhej polovičke posledného „mega“ stúpania som začal dobiehať a pomaly aj predbiehať ľudí, čo ma dali v dolnej časti. Stále som šiel na zarobenom 0,5 litry EDGARa, nič nejedol.
Nerozumiem prečo, ale od výšky cca 2600 m som dychčal ako slon. Pred pár týždňami som v týchto výškach behal bez problémov, prečo teraz dychčím? Nad 3000 m som bol doslova ako lokomotíva. Klesol mi tak rýchlo hemoglobín alebo sa takto prejavuje únava z 15-hodinového zaťaženia?
Ešteže tu fučia všetci okolo. Dokonca mám jemne navrch a niektoré lokomotívy predbieham.
Na vrchole posledného sedla svitanie, bol to neskutočný pohľad, vidieť ľadovce Grand Paradiso. Chcel by som tu zostať dlhšie. Bola však kosa a bol som na pretekoch, tak hádam nabudúce.
Exkluzívny singláč aj s fixným lanom z Col du Lauson.
Po nekonečnom zbehu konečne life base, stretko so Soňou a Monikou, dal som sprchu, jedlo a skúsil zaspať. Plán bol aspoň dve hodiny. Ležal som 30 minút, nevedel zaspať, horeli mi nohy. Nakoniec zaspávam, ale po 15 minútach ma zobudili organizátori, ktorí začali v hale rozkladať mobilné lehátka. Napriek krátkemu spánku som sa cítil osviežený. Nemalo zmysel len polihovať, idem ďalej.
3.úsek, Cogne 110.km (Pon 12:31/26:31) – Donnas 156.km (Pon 21:48/35:48)
Tento úsek sa zdal ako pohoda. Jeden veľký kopec a dlhé klesanie. Myslel som, že to bude brnkačka.
Bolo nepríjemne teplo. Po niekoľkých kilometroch mi vytrávil obed a začal som predbiehať ľudí, čo sa dostali predo mňa pri pokuse o spánok na life base. Išlo to parádne, chuť s každým predbehnutým rástla. Záver stúpania, posledných 300 výškových, ma však vyplo. Uvedomil som si, že som opäť skoro tri hodiny nič nezjedol. Skúsil som tyčinku aj gél, ale nešlo to do mňa. Znovu problém s nechutenstvom. Šiel som na výpary a dosť trpel.
Po dosiahnutí sedla som zbiehal s túžbou prísť čo najskôr na občerstvovačku. Tam som poprosil o jedno malé pivko a do niekoľkých minút som opäť zahorel túžbou zožrať všetko, čo nájdem. Zjedol som veľa šunky, syrov, bagety a znovu nabral veľa síl. Od tohto momentu som prakticky prestal jesť tyčinky a sladké a prešiel na miestne syry, šunky a teplú stravu.
Zvyšné kilometre neboli až tak zadarmo, ako sa na profile zdalo. Boli nekonečné. Tvorca trate viedol track doslova po dvoroch a uličkách starých usadlostí, bolo to zaujímavé a aj náučné vidieť, ako miestni žijú. Na záver ešte nečakaná stojka, do life base som dobehol už za tmy.
Opäť stretko so Soňou a Monikou, jedlo, sprcha, ďalšie jedlo a pokus o spánok. Konečne som sa chcel dospať, zaľahol som o 23:00 a nastavil budík na 3:00.Realita však bola iná. Stále niekto prichádzal a odchádzal. Do očí mi svietilo svetlo z chodby. Všetci chrápali, chrčali a každú chvíľu tu zvonil mobil, snažiaci sa zobudiť svojho majiteľa, pričom zobudil aj polovičku nocľahárne. Ležal som asi pol hodiny a nevedel nájsť polohu, v ktorej ma nebudú bolieť nohy. Potom som použil metódu doporučenú Soňou a nahodil štuple do uší a buff šatku cez oči. Nakoniec sa mi podarilo zdriemnuť asi na hodinku. Pri ďalšom zobudení som to vzdal, zobral veci, dotlačil sa jedlom a do tmy vyrazil na ďalší úsek.
4.úsek, Donnas 156.km (Uto 01:20/39:20) - Gressoney 213.km (Uto 19:03/57:03)
Tohto úseku som sa dosť obával, nie je krátky a cítil som veľký spánkový deficit.
Na začiatku šlo všetko OK, opäť som predbehol niekoľko pretekárov. Mnohých som už poznal z predchádzajúceho dňa. Aj keď som ich už raz predbehol, šli na life base predo mňa. Po vybehnutí na hrebeň, tesne pred Rifugio Coda som zažil neskutočný východ slnka. Cítil som sa veľmi dobre. Nasledovali dosť technické pasáže, kde sa nedalo dobre bežať.
Brieždenie pri Rifugio Coda.
Začínala prichádzať únava, vytratil sa zo mňa pretekársky duch. Na občerstvovačkách som sa vykecával s dobrovoľníkmi, užíval si atmosféru a snažil som sa jesť teplé jedlo. Najviac ma dostala polenta s pečeným mäskom a burger od spievajúcej partičky s harmonikou, pripravený priamo na žulovom kameni. Vždy mi tak niekto na občerstvovačke odbehol a na trati som ho dohnal. Na Rifugio Barma som navyše zabudol tričko, čo som si dal sušiť, a tak som sa musel vracať, čo ma dosť naštvalo.
Neviem, či to bolo spánkovým deficitom alebo zlou mierkou výškového profilu, ale po dobehnutí na občerstvovačku Dortoir La Gruba som bol presvedčený, že som už v life base Gressoney. Doslova som presviedčal organizátora, že nemá pravdu, keď tvrdil, že musím prekonať ešte jeden kopec cca 1000 výškových metrov. Dosť ma to dalo dole. Znovu kríza, navyše technický zbeh, kde som nevedel ísť rýchlejšie ako 5 km/hod.
Nakoniec som dáko došiel na life base Gressoney. Opäť rutina – stretko so Soňou a Monikou, jedlo, sprcha a znovu jedlo. Zaľahol som rovno s buff šatkou a štuplami s tým, že musím spať aspoň tri hodiny.
Nedalo sa mi dýchať nosom, mal som ho plný čiernych chrastových šušňov. Pri smrkaní šla z nosa krv. Po odtrhnutí chrastového šušňa sa za chvíľu vytvoril druhý. Pohlaď do kapesníka bol len pre silné nátury. Problém s krvácaním z nosa tu mali všetci, niektorí aj veľmi akútny a museli mať napchaté tampóny (servítky) v nose, aby sa im krvácanie zastavilo.
Neskôr som sa na webe dočítal, že ide o normálnu vec. Pri dlhšom pobyte vo veľkých výškach praskajú cievky v nosnej sliznici. Je to spôsobené nízkym tlakom a zníženou vlhkosťou vzduchu.
Nakoniec sa mi podarilo pospať asi jeden a polhodiny. Cítil som, že som si oddýchol.
5.úsek, Gressoney 213.km (Uto 23:09/61:09) – Valtournenche 248.km (Str 09:05/71:05)
Predpoveď počasia za zásadne zhoršila, organizátor upozorňoval aj na búrky a potrebu zobrať cold pack. Zobral som si viac oblečenia a vyrazil. Čakali ma „len“ dva veľké kopce.
Už v prvom stúpaní začali problémy s orientáciou. Po vystúpaní asi 500 výškových metrov som vbehol do oblačnosti a ocitol sa v čiernej hmle. Musel som s čelovkou v ruke hľadať cestu od vlajočky k vlajočke. Našťastie mali odrazky a ich vzdialenosť bola takmer vždy v dosvite, tak to celkom šlo. Pri hľadaní cesty som dohnal jedného Francúza a cítil som sa hneď istejšie. V horných partiách mu ale dochádzala energia. Nechcel som ho tam nechať v hmle samého, a tak som ho neustále čakal, až kým sme nezbehli opäť pod úroveň oblačnosti. Potom sa poďakoval a ja som sa odpojil. Nemal som pretekárskeho ducha, neštvalo ma to, skôr som bol rád za konverzáciu.
Občerstvovačka v Champolux bola ako poľná nemocnica. Unavení bežci pospávali posediačky, väčšina vyzerala fakt dosť zničene. Vonku sa veľmi ochladilo. Ja som sa však cítil dobre. Druhé stúpanie začínalo v dedinke Saint Jacques des Allemands, v mieste štartu slávnej Mezzalama SKYCLIMB. Stále som predbiehal súperov, znovu som mal chuť pretekať. Tešilo ma, keď som videl, že ostatní sa menia na Zombie a ja mám ešte dosť síl.
Od chaty Grand Tournalin začalo pršať, ale nebolo to nič strašné. Bunda a nohavice podržali.
Col des Fontaines, nasledoval zbeh do Valtournenche.
Do life base Valtormenchce som prišiel v dobrej nálade. Tentokrát som len umyl nohy v umývadle a rozhodol sa, že nebudem spať. Opäť som sa poriadne najedol, Soňa mi pomohla s vecami a vyrazil som do dažďa na predposledný úsek.
6.úsek, Valtournenche 248.km (Str 10:13/72:13) – Ollomont 298.km (Štv 00:53/86:53)
V cieli som sa dozvedel, že podobný problém malo viac pretekárov a že Gramin oznámil, že je to chybou softvéru, ktorý opravia pri nasledujúcom release.
V tomto zúfalstve ma dobehol Luca, Talian žijúci v Nórsku, Nórsky backyard šampión. Utvrdil ma, že ideme správne, GPS track si nemám všímať a mám sa orientovať len podľa vlajočiek. Vraj tiež nerozumie, prečo organizátor po zmene trasy neupdatoval GPS track. Že to je v talianskej povahe, že to mám prijať a neriešiť. Pokračovali sme ďalej spolu a rozoberali spoločné témy od backyardu po mentalitu Talianov vs. Nórov. Odrazu beží oproti pretekár, je to Pirin, bežec z Bulharska, ktorý povedal, že tu blúdi od rána a že toho má už plné bríle, vzdáva to a vracia sa späť dole do Valtournenche. Cestovať sem tisíc kilometrov, investovať do prípravy kopec času a peňazí a teraz skončiť pre blúdenie, mi pripadalo fakt zlé. Bol som dosť nasrdený na organizátora.
Po občerstvovačke Luca prestal stíhať a poslal ma ďalej samého. Z oblačnosti vyšlo slnko a užíval som si neskutočne pohľady na prelievajúcu sa oblačnosť cez kopce podobné našim Tatrám.
Občerstvovačka Bivacco Rosaire et Clermont.
Nechápem, ako je to možné, ale cítil som sa silnejší ako v prvé dni. Postupne som predbiehal pretekárov a každé predbehnutie mi akoby nalialo novú energiu. Cítil som sa ako upír, ktorý vysáva svoje obete.
V nekonečnom zbehu do Oyace ma chytila tma a prišlo druhé blúdenie. GPS track bol znovu úplne mimo, tentokrát ale zmizli aj vlajočky. Opäť mi zamrzli hodinky a navyše tu po lese pobehovalo niekoľko pretekárov s čelovkami, hľadiacich do navigácie v mobile. Pokračoval som len podľa pocitu. Mal som tušák, že som tu už bol a dáko som cítil smer, aj keď som mal pocit veľkej neistoty. Asi po kilometri sa vlajočky znovu objavili a bol som zachránený, ale o to viac nasrdený na organizátora. Na občerstvovačke v Oyace som sa snažil vysvetliť, čo sa deje na trati, ale ako to tu býva, nik mi nerozumel. Všetci vedia len po taliansky alebo francúzsky!Z Oyace bola zmenená trať do life base pre padajúce kamene. Náhradná trasa mala byť kratšia a aj s menším prevýšením. Cítil som, že idem do ďalšej krízy, nasrdenosť mi ale akoby pridávala energiu a bežal som aj mierne stúpania.
Tma bola už niekoľko hodín a začal som pozorovať podivné veci. Na skale vedľa mňa vidím maľbu slona, prídem bližšie a je to len mokrý fľak. Potom vidím trpaslíka držiaceho vlajočku, prídem bližšie a zistím, že vlajka je zapichnutá v kope kamenia (mužík). Celý čas som videl rôzne vizualizácie, ktoré neboli ničím iným, ako len hra tieňov a fantázie mojej hlavy. Necítil som pri tom žiadnu emóciu, žiaden strach, ale ani som si neuvedomoval, že mi zjavne vynecháva mozog.
Často prichádzal pocit, že bežím do kolečka a že na danom mieste som už predsa raz bol. Nevedel som sa dobre koncentrovať, hlava len plávala po povrchu. Stále som premýšľal, kedy som tu už bol a čo som tam robil, veď ja to tu poznám. Bol som skalopevne presvedčený, že som tu pred rokom bol s Maťom Hudákom a Soňou, len som nevedel prísť na to, prečo sme tam boli a čo sme tam robili.
Doma som prelustroval celý tréningový denník a nič som nenašiel. Nikdy som v Oyace a okolí nebol. Šlo len o výplod mojej fantázie zo spánkového deficitu. Doteraz tomu trochu neverím, bolo to tak reálne!
Keď som dorazil na posledný life base, Soňa to na mne hneď videla. Mala o mňa strach a bola nekompromisná ako učiteľka. Chytila ma pevne za ruku, nemal som nič rozprávať, len sa posadiť, najesť a okamžite ísť spať. Prvýkrát som zažil prejavy spánkového deficitu, hoci som nezaspával počas behu či kráčania.
Na life base bolo aj prekvapko – dobrovoľníčka Mariana z Humenného. Pomohla nám s jedlom a vybavila aj posteľ mimo stanu na prespanie. Kašlal som úž na sprchu, zaľahol som a okamžite zaspal. Spal som asi tri hodiny a zobudil sa na budík. Je čas na finále, na posledný úsek.
7.úsek, Ollomont 298.km (Štv 04:38/90:38:15) – Courmayeur 349.km (Štv 14:59/100:59)
Po krátkom spánku som sa cítil veľmi dobre. Bol som na 60.mieste celkovo a 12-ty v kategórii. Nechápem, ale akoby som zo dňa na deň silnel namiesto očakávaného slabnutia. Pri výstupe tmou ma nabíjalo energiou každé svetielko predo mnou. Začal som znovu pretekať. Na prvej občerstvovačke som x-tý raz dohnal starých známych, ktorých som už niekoľkokrát predbehol, ale vždy na life base šli predo mňa, lebo som sa šuchtal. Všetci vyzerali zničene, cítil som, že ich predbieham už poslednýkrát.
Brieždenie ma chytilo opäť na kopci, bolo to úchvatné, cez hustú oblačnosť začalo presvitať svetlo, v diaľke dúha a dážď zároveň.Po dlhom zbehu a rovinke som prišiel na občerstvovačku pred posledným veľkým stúpaním na legendárnu Malatru. Vypýtal som si cestoviny a bol doslova nervný, keď som videl, že mi ich pani začala na panvici prihrievať. Nechápala, keď som jej povedal, že ich zjem aj studené, že mám naponáhlo.
Veľmi som sa chcel dostať aspoň do prvej 50-ky celkovo a prvej 10-ky v kategórii. Začal som sa meniť na dravca a chcel som požierať svoje obete. Ľudia boli už dosť nariedko, vždy keď som sa dostal asi desať metrov za pretekára, spomalil som, vydýchal sa a nasadil atak. Aj do kopca som bežal, čo po 300 km v tejto skupinke pretekárov už nik nerobil a ani sa o to nepokúsil. Všetci už len kráčali a pri obiehaní hádzali poznámky typu „monster“, čo ma ešte viac motivovalo.Zrazu vidím, že jeden z predbehnutých pretekárov ide po mne a predbieha ľudí podobne ako ja. Mal som náskok cca 100 m, začala sa naháňačka. Do kopca som videl, že náskok zvyšujem, na Malatru som doslova vybehol a mal som už 200 m navrch. V zbehu ma ale začal sťahovať. Predo mnou boli už len dve malé stúpania, vedel som, že sú moja posledná šanca. Dal som do toho všetko a zjavne som ho definitívne odpálil, zmizol z dohľadu. Až do cieľa som si potom už len kontroloval pozíciu a vyšlo to.
Pohľad zo sedla Malatra. V oblakoch Grand Jorasses.
Posledné metre po centrálnej pešej zóne Courmayuera, koridor tlieskajúcich ľudí, Soňa, zvonce, hudba a neskutočná atmosféra.
Dokázal som to! Dobehol som v čase 100 hodín a 59 minút a nakoniec sa mi to podarilo vytiahnuť na 41. miesto celkovo a 7. vo svojej kategórii.
V hlave sa mi miešali všetky zážitky a scenérie. Naozaj to už skončilo? Prečo necítim to, čo som si takmer rok v hlave vizualizoval? Som šťastný alebo len spokojný? Kde je eufória? Či je to len prejav mojej navonok suchej povahy? Potrebujem, aby sa to trochu uležalo, emócie presiakli hlbšie do srdca a pretavili sa do vnútorného uspokojenia?Dni po
Nasledujúci deň v piatok večer došlo k zásadnému zhoršeniu počasia a nad 2500 m nasnežilo. Veľa finišujúcich pretekárov to nemalo jednoduché. V noci zastavili preteky a Marek zostal uviaznutý na Rifugio Frassati, kúsok pred Malatrou. V nedeľu ráno padlo rozhodnutie a preteky predčasne ukončili. Pretekári museli zostúpiť do najbližšej doliny, odkiaľ boli zvážaní autobusmi do cieľa. Aj toto sa stáva v horách a bol som rád, že ma to nepostihlo.
V nedeľu bolo slávnostné vyhlásenie výsledkov. Všetci pretekári, ktorí prišli v limite do cieľa, boli po mene vyhlasovaní a prešli si cez pódium za plného aplauzu. Nasledovala spoločná „TOR rodinná“ fotografia vo finisherských tričkách.Spoločné foto TOR330 finisherov.
Mal som dostatok času na pochopenie toho, čo som vlastne zažil. Na uvedomenie si, že TOR nebol len ďalší v rade ultra pretekov. Že ma celého pohltil a vnútorne zmenil, že sa vo mne zapísal nezmazateľným perom hôr a že to už nikdy nebude ako pred ním. Pochopil som, že tento koncept je omnoho bližšie tomu, po čom skutočne túžim. Že to chcem zažiť znovu.
Ďakujem Soni Kopčokovej a Monike Gabuľovej za super support na life base základniach. Nešlo len o logistickú pomoc, ale aj o to, že som tam niekoho mal. Niekoho, s kým som mohol zdieľať svoje emócie, na koho som sa v krízach tešil.
Ďakujem Mariane Harvilovej, že mi našla super miestečko na prespanie na poslednej life base základni.
Ďakujem firmám Yak&Rysy, Davorin a Nalehko za materiálnu pomoc.
Ďakujem horám, že ma nechali nabiť sa ich energiou a na pár dní s nimi splynúť.
Pavol Porubčan
Späť na zoznam článkov