ŽENSKÝ PRÍBEH NA VÝCHODOKARPATSKEJ MAGISTRÁLE

Soňa KOPČOKOVÁ & Veronika ŠTEFÚNOVÁ

text a selfie: Soňa Kopčoková; fotografie a popisy: Veronika Štefúnová

„Veronika?“

„Áno, Soni?“

„Strašne už chcem byť s tebou, poriadne pokecať, stratiť sa niekde...“

„Tak poďme tú našu vysnívanú Vychodokarpatskú magistrálu, bude čas aj na debaty...“

„Jéj, poďme. Ale kedy? Ja som s deťmi teraz 3 týždne v Tatrách v kúpeľoch a potom už nemôžem. Jedine... že by tesne po? V stredu v noci docestujem z Tatier, vo stvrtok sa zbalím a piatok cestujeme?“

„Dobre, tak si všetko dovtedy nachystáme. Teším sa.“

„Skvelééé. Ja sa tak teším.“

Obrázok 1. Trasa Východokarpatskej magistrály, záznam z trackera SunBell. Podľa mapy.hiking.sk má dĺžku 247,8 km s prevýšením +10 527 m a klesaním +9 575 m.

Východokarpatská magistrála je turistická magistrála na východnom Slovensku, spájajúca Ubľu s čergovským Minčolom. Magistrála je značená červeným turistickým značením a z veľkej časti kopíruje, medzinárodnú diaľkovú turistickú trasu E3. Vedie prevažne hrebeňom po slovensko-poľskej štátnej hranici v pohoriach Čergov, Nízke Beskydy a Bukovské vrchy.

PRVÝ DEŇ 4. jún 2022: UBĽA — BALNICA

75 km (+ 4 km schádzanie z trasy) + 3 316 m

Ubľa, štátna hranica (205 m n. m.) – Malá Ubľa (210) – Ulička (240) – Hukov (485) – Lány (300) – Uličské Krivé (280) – Zboj (345) – Nová Sedlica (390) – Kremenec, rázc. (1221) – Čierťaž (1071) – Riaba skala   (1155)

– S. pod Ďurkovcom (1120) – Kruhliak (1100,6) – Ruské s. (797) – Strop (1011) – Černiny (929) – Balnica (715 m n. m.)

Tatry milujem. Každý deň si už sľubujem, že daľší deň bude tréningové voľno. Ale to sa nedá. Doobedný čas, keď mám voľno, behám o dušu. Budem vládať? Netuším. Vôbec sa nestíham ani sústrediť na magistrálu. Ešte že je tu Veronika. Ujala sa takmer celej organizácie.

Ja aspoň komunikujem s ľudmi, ktorí magistrálu sčasti poznajú. Silvo a Maťo robili pokus o prebeh. Marek ju prešiel turisticky. Informácií o magistrále je biedne málo. Všetci sa ale zhodujú v jednom. Je to trasa ďaleko od civilizácie, krajina medveďov, vlkov, zubrov a pašerákov. Všetci ma varujú pred nedostatkom vody. Bude treba schádzať z trasy. Študujeme mapy.cz a mapy.hiking.sk. Veď prameňov je tam dosť. Samozrejme, berieme filtre a 2,5 litrové vaky na vodu. Na trati to však vyzeralo tak... že sme ťahali každá minimálne 4  litre na chrbte... aby sme prežili.

Tak späť. Piatok popoludní vyrážame. Veronika s kamarátmi to zmanažovali geniálne. Cestujem do Nitry. Odtial nás vezie kamarát na východ. Tam nás čaká známy, a všetkých nás vezie do Stakčína, kde máme ubytovanie na noc pred štartom. Ochotný majiteľ penziónu nás v sobotu skoro ráno vezie do Uble na policajnú stanicu. Tam sa hlásime. Začiatok trasy vedie po ukrajinskej hranici. Policajt náas varuje, aby sme neprekročili hranicu.

Kráčame na štart, k hraničnému prechodu v Ubli, po asfaltke. Robíme selfies na štarte a vyrážame. Pri  prvom pokluse, kontrolujeme a doťahujeme batohy, tenisky a môžeme ísť. Tešíme sa. Hlava bude riešiť iba daľší krok. Konečne!

Po prvom kilometri ide oproti nám po lesnej ceste auto. Prvá policajná hliadka (dokopy sme ich napočítali sedem). „Dievčatá, kam ste sa vybrali?“ Stručne vysvetľujeme a kluskáme ďalej. Terén je mierny, vlnitý, ako v Karpatoch. O chvíľu ďalšie terénne auto. Okienko dole a otázka „Je všetko v poriadku? Nepotrebujete niečo?“. Chvíľu pokecáme a kluskáme ďalej. Cítime sme sa bezpečne. Ani sa nenazdáme a je tu dedina Uličské Krivé. Je to iba 18 kilometrov, zásob máme dostatok, tak kupujeme iba nanuk do ruky. Posledná civilizácia v dnešný deň a vlastne aj na celej trase je na 27 kilometri. Tam musíme doplniť zásoby vody až do konca dnešného dňa, cca 75 kilometra. Kiež by tieto tri dedinky boli rozložené na tri dni. Cesta do Novej Sedlice je striedanie lesných chodníkov a asfaltu. Odrazu strácame značku a trasa v mape ukazuje, že by  sme mali isť po asfaltke. Medzi ňou a nami je Zbojský potok. To zvládneme, prejdeme po kameňoch. O chviľu sa ocitám vo vode. Veronika rovno volí vyzutie tenisiek a brodenie naboso. Obávam sa pľuzgierov   v prvý deň...

Cítime, že pomaly treba jesť, snažíme sa dobehnúť do Novej Sedlice. Nad nami sa sťahujú čierne mraky, bolo by fajn jesť a baliť sa pod altánkom. Za Novou Sedlicou nás čaká 1000 výškových metrov na Kremenec. Myslíme si, že s vodou to nemusíme preháňať, veď na Kremenci sú pramene. V skutočnosti to však nie je také isté...

V momente, ako vlezieme pod altánok sa spusti LEJAK. LEJAK. Naťahujeme farebné unisex pončá a vyrážame na Kremenec. Stále leje (a ešte dlho bude)... Pri stúpaní sa zaparujeme pod pončom. Najradšej by som ho zhodila. Ale v ruksaku máme spacáky, páperky aj powerbanky. To nesmie zmoknúť. Pomaly mi dochádza voda. Na Kremenci ju plánujeme doplniť. Odbočíme k studničke. Tečie. Super. Naplním pohár. Je plný červíkov. Toto nemôžem piť hneď v prvý deň. Podľa mapy ešte nejaký prameň bude. Omyl. Nie je. Začíname byť nervózne. Stále leje. Ruky mám rozmočené ako mŕtvola. Neviem si dávať dole gate, keď  cikám. Kluskáme po kopcoch nad 1000 metrov nadmorskej výšky. Ale nič nevidíme. Štve ma to.  Voda pomaly došla. Máme pred sebou ešte 15 kilometrov do Ruského sedla. Tam snáď sľubovaný prameň bude. Mala by ťam byť aj útulňa. Potrebujeme sa dať dokopy pred záverečnou etapou. Dať dole pončo, doplniť vodu, jedlo pripraviť tak, aby bolo po ruke, skontrolovať baterku na hodinkách, čelovky po ruke, trošicku si oddýchnuť. Ruské sedlo po 8 hodinovom daždi nachádzame už celkom unavené. Máme 60 km a 15 ešte pred nami. Dopĺňame vodu. Pomaly sa stmieva. V lese je hmla, orientujeme sa horšie. Dávam slúchadlá, kofeín a ponárame sa každá do seba.

Natrafím na ceduľu, že Balnica je už iba 5 km. To dáme. Do 22:00 hod. sme tam. Kuchyňa funguje do 23:00. Teším sa na teplé jedlo a spanie pod strechou. Keďže toľko pršalo a sme premočené, bolo by to ťažké, vonku.

Tých posledných 5 kilometrov sme šli hodinu a pol. Terén po daždi sa rozbahnil. Občas mi palička zapadne až do polovice. Šmýkam sa a padám. Blato sa nedá obísť. Raz zapadám až do pol lýtka. Blato mi stiahne tenisku z nohy. Chytám paniku. Na kolenách ju vyťahujem z blata. Už chcem byť  tam. Treba ešte odbočit z trasy. O chvíľu vidím svetielko. Sme zachránené. Obyčajných 75 kilometrov. A tak ťažkých. Chatár je super típek. Žije tu sám v divočine. Pozoruje vlky a medvede  a píše  o tom  články.  Tvrdí,  že  ich  medvede  sú v divočine a nevyťahujú smeti. Objednávame kapustnicu a pirohy. Ja ako predjedlo zmrzlinu a Veronika  kolu. Rozvešiame mokré veci okolo piecky, dávame nabiť telefóny, hodinky, tracker a foťák. O polnoci ľahneme spať. Nie je tu signál. Nemáme ako poslať správy. Snáď tušia, že sme v bezpečí... Nastavujeme budíky na mobiloch na štvrtú ráno. Dnes nás magistrála riadne pokrstila.

Obrázok 4. Uličské Krivé. Približne 18 kilometrov od štartu Východokarpatskej magistrály.

Obrázok 5: Tesne pred brodením sa cez Zbojský potok.

 Obrázok 6 a 7. V Novej Sedlici, na 27. kilometri.

Obrázok 8: Cestou do Novej Sedlice.

Obrázok 9: Z Novej Sedlice smer Kremenec. V dobrej nálade.

Obrázok 10. Karpatské bukové pralesy – svetové dedičstvo. Chránené územie Stužica (761,49 ha) bolo vyhlásené v roku 1965 na ochranu ojedinelého komplexu pôvodných bukových a jedľovo-bukových ekosystémov aj východokarpatských lúčnych spoločenstviev na flyšovom podklade bukovských vrchov.

Obrázok 11. Krása bukového pralesa.

Obrázok 13. Pod Kremencom. Hraničný kameň medzník.

Obrázok 14. Odbočka na prameň pod Kremencom, v čase nášho prechodu bol „mimo prevádzky“ z dôvodu znečistenia.

Obrázok  15.   Kremenec  (1 221  m   n.  m.)   je   najvyšším   vrchom   v Národnom  parku   Poloniny   ako   aj v Bukovských vrchoch. Kremenec je tiež najvyšším bodom okresu Snina, regiónu Horný Zemplín, ako aj celého Zemplína. Na Kremenci sa nachádza najvýchodnejší bod Slovenska.

Národný park Poloniny na východe Slovenska je jedinečné územie, ktoré v sebe spája označenie Svetové dedičstvo UNESCO a Biosférická rezervácia UNESCO a pýšia sa taktiež prestížnym Diplomom Rady Európy. Poloniny sú súčasťou prvej trojstrannej biosférickej rezervácie na svete, spolu s Poľskom a Ukrajinou. Biosférické rezervácie sú oblasti s bohatou endemickou flórou a faunou, ktorých cieľom je skúmať vzťahy medzi človekom a prírodou a napomáhať tak trvalo udržateľnému životu a rozvoju. Zastrešuje ich Medzinárodný program UNESCO „Človek a Biosféra“.

V súčasnosti je Národný park Poloniny známy tým, že je to jediné územie na Slovensku, kde vo voľnej prírode žije zubor hrivnatý. Zubor je najväčší európsky suchozemský cicavec. V súčasnosti sú v územnej pôsobnosti Národného parku Poloniny 2 čriedy. Jedna črieda sa zdržiava v území nad Vodárenskou nádržou Starina. Druhá črieda migrovala na Slovensko z Poľska v marci 2015 a odvtedy sa zdržuje medzi obcami Osadné, Hostovice, Vyšná Jablonka, Pčoliné.

Obrázok 16. Národný park Poloniny.

Obrázok 17: Jeden z mála výhľadov v daždivom dni v Poloninách z vrchu Kruhliak (1 100,6 m n. m.). Prechádza ním slovensko-poľská štátna hranica. Vrch je v oblasti, ktorá je z pohľadu svetelného znečistenia najtmavšou oblasťou na Slovensku. Samotný vrchol je z väčšej časti zalesnený, ale poskytuje dobrý výhľad smerom na slovenskú stranu do Ruskej kotliny.

DRUHÝ DEŇ 5. jún 2022: BALNICA – KÚT

56 km (+ 4 km zchádzanie z trasy) + 2 078 m

Balnica (715) – Rydošová (880) – Vysoký grúň (905) – Hlboký vrch, rázc. (880) – Pod Košarkou (780) – Lupkowský priesmyk (640) – Siwakowska Dolina (700) – Laborecký priesmyk (685) – Stredný hrb (825) – Kalinovské s. (810) – Vodojem, št. hr. (680) – Koprivničná (715) – Čertižské s. (575) – Kút (695)

Obrázok 18: Chata Balnica (https://www.balnica.pl/) vedľa želežnice sa nachádza približne sto metrov od slovenskej hranice v Národnom parku Bieszczady. Železnica pôvodne slúžila na zvážanie dreva, v poslednej dekáde minulého storočia prestala fungovať a dnes slúži ako turistická atrakcia.

Vstávame ako po víkendovej žúrke. Balíme vysušené veci, vypijeme kávu. Raňajky vybavíme po pár  hodinách behu. Vody stačí na 20 kilometrov, v Lupkowskom priesmyku by mala byť voda pri tuneli.

V lese je hmla, výhľady žiadne a ja rozmýšľam o tom, že sa mi tu, na rozdiel od Veroniky, príroda až tak  zatiaľ nepáči. Som rozmaznaná výhľadmi z Tatier. Dám si slúchadlá a bezducho idem dopredu. Na vrchole kopca nachvíľu zastanem. Pozriem dole a je tam. ON. PÁN VLK. Vyšiel na chodník, pozrel sa na mňa a stratil sa v lese. Som očarená. Dojatá. Aj zahanbená. Dnes ma magistrála poučila. Ako sa mi môže nepáčiť les? Ako mi môže vyzerať nudný. Tento les je živý. Bez ľudí. Divoký. Skladám slúchadlá a pozorujem všetko okolo nás. Este raz počujem zvuky akoby od šteniatok. Nakúkam do kríkov, ale nakoniec ustupujem. Musím rešpektovať, že tu som hosť. Ďakujem za možnosť ťa vidieť.

Na Lupkowsky priesmyk už prichádzame s väčšou pokorou. Dávame si raňajky. Z poľskej strany prichádzajú turisti. Pýtame sa, či v tuneli našli vodu. Odpovedajú, že takmer nič a delia sa s nami o ich rezervnú flašku s 3 dl vody. Môžu si to dovoliť, sú na kratšom výlete.

Ďalsia možosť doplniť vodu podľa itinerára, je za 20 kilometrov. Pomaly sa zdvíhame a kluskáme ďalej. Teplota stúpa. Hlavou mi víri možnosť, že tam voda nebude. Začínam mať stres. Ak za 20 km nebude fungovať prameň, musíme ťahať ďalej 12 kilometrov do Čertížskeho sedla a odtiaľ 3 kilometre zísť do dediny Čertižné. Ale na to dosť vody nemáme. A potom sa nestihneme dostať na Duklu, kde je nonstop pumpa. Chceli sme tam doplniť zásoby jedla, tak sme si to naplánovali. Snažíme sa kluskať až po ďalší bod, kde má byť voda. V Kalinovskom sedle by mala byť odbočka na poľskú stranu a mal by tam byť prameň. Vidíme ho aj na mapy cz. Na odbočke skladáme batohy a hľadáme. Predieram sa kríkmi, pomedzi haluzinu. Po 10 minútach natrafím na blatovú mláku. Tak toto je ono. Naplníme pohotovostné flašky a nasadíme fitre Sawyer. Mám trochu obavy. Plánujeme ešte 35 km a vodu už takmer nemáme. Nie je tu signál. Jem už radšej opatrnejsie. Ponáhľame sa do sedla Fedorkov. Tam je prameň Laborca. Tam to už MUSÍ byť.

Ponáhľame sa. Som nervózna, Veronike je na plač. Sme pri značke prameňa. Púsťam sa hľadať. Veronike radím nech si na chvíľu oddýchne. Predieram sa cez malinčie a konáre. Schádzam 500 metrov a nič. Vraciam sa úplne zlomená. Volám s Palim. Odporúča zísť do dediny. 3 kilometre v jednom smere. Nič sa nedá robiť.

Zliezame do Čertížskeho sedla. A vyrážame do dediny. Oproti nám ide auto. V momente ho stopujeme. Chlapík urobí otočku a zastaví. Je to miestny poľovník. Pýta sa, čo tu robíme a my mu rozpovieme svoj príbeh. Čuduje sa, že sa nebojíme vlkov a medveďov. Ponúka možnosť doplniť vodu v dedine. Sme vďačné. Voda nad  zlato.  Dopĺňame  vodu  a príjmame  ponuku  na  odvoz  do  sedla. Ďakujeme,  želáme pekný  deň a vystupujeme z auta. Opadol stres, máme vodu. Sadáme si na lavičku, pozrieme sa na seba a spustíme  plač. Sedíme a plačeme duet. Stmieva sa, začína nám byť zima. Musíme prejsť ešte 15 km  na Duklu. To  dnes nedáme. V tomto stave už nie. Dehydratácia a stres urobili svoje. Meníme cieľ dňa na altánok v Kúte   a presúvame sa. Rýchlo si ustelieme na stoloch, dojeme posledné oriešky a zatvárame oči.

Zaspávame pri šuchote zvedavých zvieratiek.

Obrázok 19: Soňa a jej radosť po stretnutí s vlkom.

Obrázok 20: Ráno v Bukovských vrchoch I.

Obrázok 21: Ráno v Bukovských vrchoch II.

Obrázok 22: Slizniak karpatský (Bielzia coerulans) je slimák z čeľade slizniakovité. Patrí medzi karpatské endemity. Môže narásť do dĺžky 10 až 15 cm. Ide o veľmi vzácny druh, ktorého výskyt je obmedzený na  vlhké prostredie karpatských listnatých a zmiešaných lesov. Typickou črtou je nápadné modré sfarbenie, ktoré sa pohybuje v odtieňoch fialovej, sýtomodrej až po tyrkysovú. Slizniak karpatský je chránený druh. Slizniaky karpatké je ťažko nájsť v období sucha. My sme mali šťastie na daždivé počasie a slizniaky karpatské sme videli vo všetkých odnieňoch, od fialovej cez modrú až po tyrkysovú.

Obrázok 23: Za Ščolbom (766 m. n m.).

Obrázok 24: Útulňa typu „vlčia búda“ v Lupkowskom priesmyku (640 m n. m.).

Obrázok 25: Interiér vlčej búdy v Lupkowskom priesmyku.

Obrázok 26 a 27: Vodu z prameňa „Źródło Wisłoka“, ktorú nájdete pár metrov od smerovníka Kanasiówka (823 m n. m.) na poľskej strane, je vhodné pred použitím prefiltrovať. V našom prípade sme použili filter Sawyer mini.

Obrázok 28: Územie o rozhlohe 157,15 hektárov, nazývané Palotská jedlina, bolo vyhlásené za chránené      v roku 1982, na ochranu pôvodného výskytu jedle v rámci zachovalých lesných spoločenstiev typických bučín, jedľových bučín a bukových javorín.

Obrázok 29: Chránené územie Palotská jedlina.

Obrázok 30: Laborecký priesmyk. Jedno z mála miest na Východokarpatskej magistrále (na začiatku magistrály je dostupných viac dedín, Uličské Krivé, Zboj a Nová Sedlica), kde je možné dostať sa autom (Čertížske sedlo, Dukliansky priesmyk, Polianske sedlo, Kurovské sedlo, Obručné) a v prípade prípravy selfupportu si na nich nechať vodu a trvanlivé bezpečne zabalené potraviny ako droppbag.

Obrázok 31: Laborecký priesmyk.

Obrázok 32: Relax na Východokarpatskej magistrále.

Obrázok 33: Prírodná rezervácia Haburské rašelinisko. Na území slovenkého úseku Východných Karpát   ide

o rozvodnicové rašelinisko vrchoviskového typu, jedniné svojho druhu. Rašelinisko je významné výskytom ojedinelých rašelinníkových a mokradných spoločenstiev. Územie sa nachádza v pramennej časti Laboreckej vrchoviny v nadmorskej výške 695 m n. m.

Obrázok 34: Prírodná rezervácia Haburské rašelinisko.

Obrázok 35: V Čertížskom sedle.                                              Obrázok 36: V Kúte.

Obrázok 37 a 38: Noc v Kúte.

TRETÍ DEŇ 6. jún 2022: KÚT – SEDLO BLECHNARKA

64 km (+ 5 km schádzanie z trasy) + 2 366 m

Kút (695) – Beskyd (635) – S. Javoriny (575) – Dukliansky pr. (495) – Porubské s. (540)  – S.  pod Stávkom (650) – Stávok (752) – S. Mazgalica (585) – Filipovské s. (660) – Roztocký les (630) – Polianske s. (585) –

S. Zajačí vrch (565) – S. Dujava (hr. pr.) (560) – Regetovská voda (650) – S. Blechnarka (605)

Obrázok 39: Ráno na Duklianskom priesmyku po rýchlom zbehu z Kúta.

Vstávame o 2:30 hod. Na cestu nám každej zostal jeden gél. Je chladné skoré ráno a keďže je batoh omoho ľahší (bez zásob), kluskáme o čosi rýchlejšie.

Sme  hladné a tešíme sa na nonstop pumpu na Dukle. Aká vzácna je obyčajná voda a jedlo... Snívame o teplej káve a praženici, alebo teplej polievke. A predstavujeme si ako si sadneme s tou kávou a budeme študovať itinerár na dnešný deň a popritom raňajkovať. Pekné sny.

Pred Duklou nás zdrží polom. Počujeme kamióny. Pumpa od odbočky vyzerá nekonečne ďaleko, aj keď je to len 500 metrov. Keď zbadáme pumpu, sme sklamané, ale po chvíľke sme vďačné aj za ňu. Zásoby musíme doplniť na celý deň.

Na raňajky zajedám hot dog s bagetou a Veronika syrovo-šampiňónovú bagetu. Rozložíme sa na pumpe tak trochu ako doma, nabíjame powerbanky, dokupujeme jedlo (z toho čo sme našli sme si povyberali bagety, čokolády, colu aj slané tyčinky), dávame si ešte kávu a koláčik, dopĺňme vodu a tiež využívame toaletu a teplú vodu.

Tlačíme to všetko do batohov a cítime začudované pohľady okolosavyskytujúcich Poliakov – kamionistov. Zrejme pre nich pôsobíme chaoticky, ale každý náš pohyb má svoj význam. So 4,5 litrami vody a jedlom na celý deň  sa aj  ja cítim ako kamión. Fučíme riadne. Je ešte stále chladno. Štastne opúšťame civilizáciu a strácame sa v lese. Každá sa ponárame sama do seba, potichu sa hýbeme dopredu.

Odrazu sa podomnou trasie zem. Predomnou prehrmí obrovský tvor a vletí s rachotom do haluzín. Stojím s otvorenými ústami. Majestátny, úžasný, nadherný, obrovský a plachý. Zubor. Bože, ďakujem. Bože, ďakujem. Ďakujem. Nič viac. Iba toto. Rozumiete?

Celý les je posiaty stopami života. Kopytá a trus od čried zubra sú všade.

Dnes je horúci deň. Extrémne. Batoh je ťažký. Vstávali sme o druhej. Je čas na oddych. V sedle pod pomníkom si líham na fóliu a Veronika na kariamatku (ozaj, ak vás bude niekedy tlačiť batoh na pleciach       a budete mať po ruke nožík a karimatku, viete si vyrobiť parádne polstrovanie na par dní, kým si na váhu batoha plecia zvyknú). Veronika kladie otázku a odpoveďou je moje chrápanie. Včerajší deň nás vyčerpal. Dehydratácia a stres. Pokračovať však musíme. A tak pokračujeme. S prameňmi už dnes nerátame. Rovno plánujeme schádzanie z trasy. Z Polianskeho sedla do Nižnej Polianky. Má tam byť krčma a obchodík. Do sedla prichádzam prvá. Cesta je rozpálená, otvorená a ja už strácam sily. Zbadám auto. Skočím pred neho. Poprosím o odvoz do dediny. Je to Srb. Dobrodruh. Auto prerobené na domov. A putuje. Hltá náš príbeh. Prajeme si všetko dobré a každý ideme svojou cestou. Veronika zbieha do dediny po svojich, tak veľa áut v priebehu krátkeho času tu zasa nechodí...

Krčma je otvorená. Je tam jeden zakazník. Sedí s otvorenými ústami dokorán a spí. Krčmár si ma obzerá, a po krátkom úvode pre nás urobí všetko. Zalievaná káva, kofola, nanuk, wc, elektrika. Radí mi, aby som bežala do obchodu, kým je chlieb... Neskoro. Zostali jedny sucháre a vianočka. Vyberám si zo sortimentu. Bambino, klobása, čokoláda, birel, arašidy a nejake sladké tyčinky. Čím menší objem, čím viac kalórií. Zvažujem tú vianočku. Veronika rozhodla, je posledná, čaká tam na nás. Dopĺňa aj arašidové chrumky.

Vraciame sa späť do sedla. Nasledujúcich 20 kilometrov je jemné vlnenie. Čudujem sa, koľko koní tadeto prešlo. Potom mi to dochádza. To neboli kone...

Zachvíľu nás čaká kopec Javorina. Chceme sa tam navečerať a prichystať na noc. Sme už ale slušne „vojeté“. Rozkladáme sa v sedle na tráve a dávame si luxusnú večeru. Vianočka, kečup, bambino a ja aj klobásu. Na záver presso v tabletke. Odrazu je pred nami kolmica. Vyše 400 výškových metrov. Už sa iba smejeme. Ja to volám štvornožkový kopec. Vyškriabeme sa na Javorinu. A je to tam. Vždy to hľadáme a vždy je to tam. Javorina je highlight dnešného dňa. Spievame, smejeme sa, kochame a „szukame“ červenú značku, sme už strašne pomalé, ale užívame si kopu srandy preloženú šialeným smiechom, samé v noci v lese kde široko ďaleko niet živej duše. Píšu nám naši blízki. Podávame report. Vybrali sme kliešte, zjedli vianočku s kečupom a čaká nás nocľah niekde. Prichádzajú aj správy ako napríklad „Musíte byť neodolateľne voňavé, špina sa vytriasa a vyčeše. Este že nie som s vami, dávam si na vás pohar vína, kráľovné“. Zadúšame sa od smiechu, ďaľsia stojka nám prejde, ani nevieme ako...

Javorina bola záhul. A odrazu je tu další taký kopec. Stojka hore, stojka dole. A další. Stojka hore, stojka dole. A další stojka hore, stojka dole. Pomaly sa prestávame smiať. Aspoň cmúľame cukríky Slavia. Veľmi by sme chceli prísť po sedlo Blechnarka. Je tam zaznačený altánok. Cesta trvá nekonečne až konečne. Je tam on. Náš hotel. Do pol hodiny sme zorganizované. Zamiešame do fľašky magnézium, natrieme nohy, vliezame do spacákov, nahráme dnešný deň a... sme mŕtve.

V noci sa budím na nevoľnosť. Spadnem zo stola, kde spim. Povraciam sa. Vzapätí to ide aj z opačnej stany. Dokelu. To sa nesmie diať. Už iba jeden deň. Nie!!!!!!!! Potme nahmatám immodium. V mojom tenkom spacáku sa skrútim do klbka, oblieva ma pot a je mi zima.

Obrázok 40: Magurský národný park (Magurski Park Narodowy) je jeden z 23 národných parkov v Poľsku. Vznikol v roku 1995 a má rozlohu 194,39 km2. Symbolom parku je orol krikľavý. Park sa nachádza v Nízkych Beskydách a zahŕňa povodie horného toku rieky Wisłoka a pohorie Magura Wątkowska.

Obrázok 41: Magurský národný park.

Obrázok 42: Za Šarbovským sedlom.

Obrázok 43: Stávok (752 m n. m.).

 Obrázok 44: Medzi sedlom Mazgalica a Filipkovským sedlom.

Obrázok 45: Pred sedlom Dujava.

Obrázok 46: Smer Javorina.                             Obrázok 47: Javorina (881 m n. m.).

Obrázok 48: Javorina geograficky patrí do pohoria Busov. Rozloha pohoria je 102 km2, patrí medzi najmenšie pohoria. Celé pohorie sa rozprestiera v okrese Bardejov a patrí do oblasti Nízke Beskydy. Najvyššími a turisticky najzaujímavejšími vrcholmi pohoria okrem Javoriny sú aj vrchy Busov, Lacková, Stebnícka Magura, Cigeľka, Staviská a Javor.

Obrázok 49: Javorina (881 m n. m.).

Obrázok 50: Západ slnka na Javorine (881 m n. m.).

ŠTVRTÝ DEŇ 7. jún 2022: SEDLO BLECHNARKA – MINČOL

53 km (+ 8 km schádzanie z trasy) + 2550 m

S. Blechnarka (605) – S. Vyšný Tvarožec (670) – S. Cigeľka (660) – Čierťaž (760) – Dzielec, rázc. (785) – Polianka (726) – Kurovské s. (680) – Kamienny horb (825) – Kráľova studňa, rozhl. (775) – Obručné (665) – Pod Dlhou (920) – Malý Minčol (1054) – Uhlisko (955) – Minčol (1157)

Obrázok 51: Chvíle oddychu na Východokarpatskej magistrále.

Budím sa, akoby som bola na lodi. Je mi hrozne zle. Neprezrádzam to Veronike. Keď mi je naozaj zle, nechcem o tom hovoriť.

Dnes musíme zliezť do Poľska. Niečo vyše kilometra by mala byť agrofarma. Mali by tam predávať syr, mlieko, chlieb  a domáce  produkty.  Rudko  preveroval,  že  majú  dobré  recenzie.  Prichádzame  na  farmu a oproti bežia dvaja psi a štekajú. Je 5 hodín rano. Všade je ticho. Po chvíli vychádza nahnevaná staršia pani. Vyháňa nás preč. Že vraj budíme pravnúčence. Snažíme sa jej vysvetliť, že už nemáme jedlo a pitie a pred sebou celý deň. Horko ťažko nám naplní fľaše. Ale my potrebujeme aj jesť. Je príliš skoro. Mne je stále hrozne zle. Nakoniec ju obmäkčíme a dá nam dva lepeňaky s domácim maslom. Ale máme bežať preč, nech psi neštekajú. Odchádzame za roh a balíme jedlo a pitie. Začíname nalačno a raňajky si dáme cestou. Nevolnosť je už v úzadí. Pre istotu však pokračujem s immodiom.

Opať stojka hore, stojka dole. Od Javoriny sa charakter krajiny veľmi zmenil. Rovinky vystriedali prudké kopce. Už vieme že voda nebude, budú mláky. Musíme naplánovať stratégiu. V Sedle Cigeľka chceme dať raňajky. Blízki, čo nás sledujú nám radia, nech zlezieme do dediny Cígeľka. Nie je tam síce obchod, ale  aspoň  prameň.  Najprv  súhlasíme.  Keď  však  pozrieme  na  prudké  klesanie  do  dediny  dlhé 3 kilometre, v momente túto možnosť zavrhujeme. Filtrujeme. Každú mláku. Isť po rozhorúčenej lúke 3 kilometre dole je veľka strata energie. O 20 kilometrov bude daľšie sedlo. Tam sa da zliezť 3 kilometre do poľskej dediny. Máme liter vody. Vyrážame a dúfame, že to nejak zvládneme. Je stále viac a viac teplo. Priznám sa, mám stres. Bojím sa kolapsu po nočnom vracani. Prekračujeme popílene stromy. Počujeme pilčíkov. „Veronika poďme za nimi“. Dole pod kopcom vidíme dvoch chlapov. Mávame na nich a bežíme cez žihlavu za nimi. Najprv nechápu. Veronika vybalí svoju veselú polštinu. Dostávame trochu vody. Do sedla vydrží. Tam sa budeme snažiť stopovať aby sme 3 alebo 5 kilometrov nemuseli isť po rozpálenom asfalte. Z prudkých kopcov prechádzame na lúky. Sú nádherne. Plné kvetov, vysokej zveri, kvitnúcich jahôd. Pár kilometrov k sedlu po slnku je nekonečných. Zvoní telefon. Je to Lukáš.

Písal mi hneď v prvý den. Z mojich storiek mu bolo hneď jasné. Písal: „Baby, vy bežite VKM?“ Odpisujem... áno, ale psssssst... sľúbil, že nás bude čakať na Minčole v cieli. Je užasný. Osobne sa nepoznáme. A on sa chce o nás postarať. Le ntak. Ponuka nám útulňu na Minčole. A vynesie, čo len budeme chcieť. Čaro ultra.    A hôr. Pýta sa nás kde sme. Akurat sa vracia z práce. My kráčame po rozpálenom asfalte do dediny. Dnes stopovanie nevychádza. Už sme asi zúfalo vyzerajúce. Jedno auto zastavuje. A je to ON. Lukáš. Tešíme sa. Napadá mi, čo robiť. Pokazí nam to 100 % selfsuport, keď nás odvezie do dediny? Neviem, jeho starostlivosť je však pre mňa krásny prejav. Neviem to vysvetliť. Dvakrát sme volali. Vidíme sa prvýraz. A je to tam. Viem, že navždy. Sadáme do auta a necháme sa odviesť do dediny. Zjeme obed, doplníme vodu, sme vďačné za odvoz späť do sedla. Vyrážame na posledných 30 kilometrov Východokarpatskej magistrály.

Takmer 20 kilometrov je k dedine Obručné. Odtial ešte 10 kilometrov do cieľa. Iba hore.

Sme už takmer nepoužiteľné. Zrejme z dehydratácie mi opuchli nohy. Veroniku bolí pravé koleno. Dohadujeme sa, že každé dve hodiny dáme pauzu. Posledné premazanie nôh a generálka v Obručnom.

Vybili sa mi hodinky s navigáciou, našťastie fungujú Veronike. Môj telefón má 10 percent. Desí ma predstava, že sa budeme potme motať okolo Minčolu. Powerbanka má ešte jeden dielik. Použijem ju na hodinky. Veronika má našťastie telefón na 69 %, dáva letecký režim...

Vyražáme. Mám pocit mierne natiahnutého svalu. Bojím sa nech vydrži. Kufrujeme. Vraciame sa. Dávame čelovky. Prvý polom. Cesta sa vlní hore dole. Mali sme pocit, že už budme iba stúpať. „Myslíš, že toto už je to stúpanie na Minčol?“ Pýta sa Veronika. Netuším. Prejdeme lúčkou na ktorú svieti mesiac. Prichádzajú nám správy, Veronika vypína letecký režim a je na príjme... povzbudzujú nás, dodávajú teplo a energiu, sme za ne vďačné.

Vchádzame do lesa, kde je polom. Teraz vypli hodinky Veronike. Moje sa dobili a fungujú. Mám však slabú čelovku. Preliezam strom a cítim bolesť. Veronika na mňa kričí: „Soni, dosť nepríjemne krvácaš.“ A rozplače sa. Necítim to.

Hodinky ukazujú kilometer do cieľa. Stále nevidím vrchol. Pomaly začiname plakať. Už to dáme. Otvorí sa vrchol. Vidíme čelovku. Lukáš kričí. Dievčatá vítam vas na Minčole! Gratulujem!!! Takto dlho nikto na  Minčol neputoval. Smejeme sa aj plačeme, plačeme aj sa smejeme. Cítime, že sme znova niekde inde. Ako to vysvetliť. Dá sa to?

Obrázok 52: Skoré ráno v sedle Blechnarka.

Obrázok 53: Agrofarma Lesna Podkowa približne 1 km od sedla Blechnarka.

Obrázok 54: Za sedlom Blechnarka.

 Obrázok 55: Pred sedlom Vyšný Tvarožec.

Obrázok 56: Za sedlom Cígeľka.

Obrázok 57: Pred Kúrovským sedlom I.

Obrázok 58: Pred Kúrovským sedlom II.

Obrázok 59: Čaro výstupov aj zbehov na Východokarpatskej magistrále. Niektoré hore kopce sme nazvali

„strmáky“. Niektoré zbehy mali priam „lezecký“ charakter.

Obrázok 60: Cestou z Obručného na Minčol. Posledné kilometre do cieľa.

Obrázok 61: V cieli Východokarpatskej magistrály na Minčole. Naša nečakaná párty vďaka Lukášovi. Ďakujeme za podporu všetkým, ktorí ste nám držali palce a mysleli na nás. Ďakujeme priateľom, vďaka ktorým sme mohli prísť na štart aj z cieľa domov, za milé správy, ktoré nás potešili a dodali nám energiu, za telefonáty plné povzbudenia a pekných slov. Zo srdca ďakujeme.

Obrázok 62: Srdce Východokarpatskej magistrály na Minčole. Ďakujeme.

VÝBAVA